Aldo Leopold: Almanach mojej krajiny

Úžasná kniha o prírode a krajine! No najmä o našom vzťahu k nej. Vopred však upozorňujem, že nie pre všetkých. Isto nie pre tých, ktorí do prírody chodia len „konzumovať zážitky“, alebo pre tých, pre ktorých je príroda len kulisou, módnym pozadím pre ich módne aktivity. Je tu už desaťročia pre tých, ktorí dokážu vnímať krajinu v jej nekonečnej zložitosti, oceniť jej harmóniu a dokonalosť, ale súčasne sa nechcú zmieriť s jej devastáciou. Neznalým, ale vnímavým čitateľom zas otvára oči. Prvý raz je tu vo výstižnom slovenskom preklade Igora Otčenáša, doplnená (tak ako originál) rovnako výstižnými ilustráciami Charlesa W. Schwartza a navyše obohatená doslovom jedného z našich najpovolanejších v tomto smere – Karola Kaliského. Staršie vydanie v českom jazyku je dostupné napríklad TU .

Aldo Leopold (1887 - 1948), profesor na University of Wisconsin, bol všestranne vzdelaný vedec: krajinný ekológ, environmentalista, lesník, ale aj filozof aj spisovateľ. Vďaka svojim prácam a myšlienkam v nich obsiahnutých sa stal priekopníkom moderne chápanej ochrany prírody. Presadzoval vnímanie prírody ako komplexného spoločenstva, ktorého súčasťou sme aj my ľudia – a práve preto zdôrazňoval, že by sme sa v ňom mali správať čo najviac eticky.

Akékoľvek podrobné fakty však nič nepovedia o tom, prečo je „Almanach“ taká dôležitá a vplyvná zbierka esejí, prečo bola preložená už do 14 jazykov a prečo napriek tomu, že vyšla ešte v r. 1949 (nedlho po autorovej nečakanej smrti), dodnes ju čítajú ľudia po celom svete.

Tá kniha sa totiž číta ľahko a príjemne ako... No asi ako rozprávka pred spaním. Nie je to teda žiadny nečitateľný vedecký traktát. To vďaka jej štýlu. Aj keď po nej ostáva istý pocit znepokojenia a dobrý koniec je často v nedohľadne. Je určená obyčajným ľuďom bez odborného vzdelania či vedeckej špecializácie. Jej jazyk je jednoduchý, zrozumiteľný, na mnohých miestach až rozprávkový, básnický, lyrický. Opisy prírody sú neskutočne pútavé, plné farieb, vôní a pohybu - ale aj nenásilne zdieľaných ekologických súvislostí. Až sa čitateľovi zdá, ako keby s autorom ako s láskavým sprievodcom chodil po krajne a naplno vnímal pulzovanie života v nej a pletivá vzťahov, na prvý pohľad neviditeľné.

„Mokraďou sa cez trávnaté bahniská prelievajú vetrom hnané dlhé vlny, narážajú do vzdialenej vrbiny. Strom sa snaží namietať, máva holými vetvami, ale vietor nemá ako zastaviť.“

Od januára do decembra, takto chronologicky zachytáva Aldo Leopold striedanie počasia, svetla, pohľadov, nálad, udalostí a príbehov rozličných rastlinných aj zvieracích obyvateľov a návštevníkov svojej farmy vo Wisconsine v pravidelnom, ale predsa každý rok trochu inom kolobehu ročných období  - toto je esenciou prvej časti knihy, ozajstného Almanachu autorovho domáceho kúska krajiny. Sú to obrázky básnicky živé, príjemné, nevtieravo doplnené hlbokými filozofickými úvahami a ekologickými poznatkami. Ten spomínaný pocit znepokojenia je v nich zatiaľ prítomný len nepatrne, akoby v náznakoch.

Druhá časť knihy nesie ešte „rozprávkovejší“ názov Rozmanité obrázky, no napriek tomu sú tu už výraznejšie prítomné menej pozitívne skúsenosti a pozorovania autora, ako sa divočina severnej Ameriky po príchode osadníkov postupne a niekedy až príliš rýchlo mení na kultúrnu, obhospodarovanú, a často až zdevastovanú krajinu, ktorá trpí po nepremyslených zásahoch jej nových obyvateľov. Tieto myšlienky autor servíruje síce s nástojčivou presvedčivosťou, a takisto na podklade svojho básnického popisu krajiny a jej krásy, zároveň to ale nerobí s hnevom či opovrhnutím – skôr s pochopením ľudských slabostí a nedokonalostí. Jemne, ale dôrazne. Jednotlivé kapitoly sa rozbiehajú do viacerých štátov USA, kde autor počas svojho života pôsobil. Každopádne, pocit znepokojenia po prečítaní týchto kapitol už mierne narastá.

„Človek vždy zabíja to, čo miluje, a tak aj my, osadníci, sme zabili svoju divokú prírodu. Niektorí tvrdia, že sme to museli urobiť. Nech je to, ako chce, som rád, že už nikdy nebudem mladý bez divokej krajiny. Načo je štyridsať slobôd bez prázdneho miesta na mape?“

Tretia časť knihy má tradičnejší názov „Zhrnutie“ a jej kapitolky už nie sú zoradené podľa chronológie či miestopisu, ale tematicky. Dominuje v nich kritický pohľad na autorovu súdobú realitu pragmatického až koristníckeho vzťahu severoamerickej spoločnosti ku prírode. Je tu kritika rastúceho konzumu v našom vzťahu k prírode, ale aj úvahy nad tým, aký význam má divočina pre naše vnímanie krásy, pre rekreáciu, ekonomiku, vedu... Aj tieto, často nepríjemné pravdy, dostáva čitateľ prostredníctvom beletristicky ľahko čitateľného textu, bez zbytočného dôrazu na suché vedecké fakty. Keď si však uvedomí, že autor sa zamýšľa nad problémami svojej doby, pritom tie sú rovnako aktuálne aj dnes, keď nás na Zemi žije trikrát viac a naše nároky rastú ešte rýchlejšie ako náš počet, perspektíva našej budúcnosti sa začne javiť trochu desivo. Pocit znepokojenia z prečítaného rastie už výrazne.

„...v krajine, podobne ako v ľudskom tele, môžu byť symptómy v jednom orgáne a príčina v inom. To, čo dnes nazývame ochranárstvom, je vo veľkej miere len lokálnym zmierňovaním oveľa rozsiahlejšej choroby. Tieto uľahčenia sú nutné, ale nesmieme ich zamieňať s liečbou. Umenie liečenia krajiny sa intenzívne praktizuje, ale veda o zdraví krajiny sa ešte len rodí.“

Našťastie Aldo Leopold ponúka nielen kritiku, ale aj riešenie. Premýšľa síce, či je realizovateľné a pýta sa, či k nemu ako ľudstvo vôbec niekedy dospejeme, ale vidí ho jednoznačne v etickom vzťahu k prírode. Etiku Zeme chápe ako veľmi potrebnú tretiu, najvyššiu úroveň žiadúceho správania každého jednotlivca ku svojmu okoliu. Ak sme boli schopní v priebehu evolúcie uplatniť zlaté pravidlo etiky (Nerob iným to, čo nechceš, aby robili oni tebe.) najprv v medziľudských vzťahoch a neskôr aj vo vzťahu k ľudskému spoločenstvu, čím skôr by sme mali rozšíriť jeho pôsobnosť aj na náš vzťah k prírode.

Etika Zeme je hlavný odkaz tejto knihy, veľmi podobný myšlienkam A. Naessa, J. Lovelocka či E. Koháka. Je na každom z nás, či a ako sa bude šíriť a uplatňovať. Lebo nejde o budúcnosť prírody – tá má vždy nejakú, aj bez nás. Ide o našu budúcnosť. Takú, s akou by sme boli spokojní, aká by sa nám páčila, v akej by sme dokázali ďalej rozvíjať náš potenciál.

Rišo Pouš