Reinhold Messner: Život horolezca

Mám túto knižku doma už dlho, aj prečítanú zopárkrát. A nedávno mi znova padla z police „do oka“. Vydalo ju Nakladateľstvo Šport ešte v roku 1995. Jej pôvodný názov je síce dlhší (Die Freiheit, aufzubrechen, wohin ich will: Ein Bergsteigerleben) a ten slovenský je vlastne len jej podtitul, ale nevadí. Má 30 kapitol, 256 strán a pri názvoch kapitol sú roky, takže čítanie je vlastne taká chronologická prechádzka autorovým životom. A zaujímavé je to, že na obálke nie je Messner odfotený v stene, ale na lyžiach a s kompasom. Nesúlad s názvom? Len zdanlivý, stačí dočítať do konca.

Kniha má nádhernú gradáciu - od prvej prilby, ktorú si mladý Reinhold musel počas výstupu vymieňať s bratom, až po najnáročnejšie expedície. Od súrodencov a rodičov, s ktorými začínal liezť, až po legendárne mená ako Aste, Holzer, Mayerl, Kammerlander... Od kamennej stienky v dedine cez alpské pojmy ako Furchetta, Tre cime, Eiger, Agnér, Grandes Jorasses, až po najvyššie vrcholy sveta. Technické detaily, popisy výstupov, úspechy aj tragédie, plány a sny. Častokrát som mal pri čítaní dojem, akoby som stenu videl tiež - aj s jej detailami a z pozície horolezca. Možno to niekomu poslúži ako pomôcka na zoznámenie sa s lezeckými cestami, ale o tom kniha vôbec nie je.

Najväčšou silou tejto knihy je totiž jej filozofia. Nie komplikované poučky, ale životná múdrosť a hlavne pokora pred prírodou. Nahromadená takým spôsobom, aký nemá šancu dosiahnuť človek, lenivejúci celý život pod vplyvom „výdobytkov civilizácie“. Práve silné myšlienky oslovia aj toho, kto v živote nezatĺkol skobu. A vidieť v nich vývoj: od prvých detských túžob uvidieť svet za horizontom až po túžbu podeliť sa so svojimi skúsenosťami prostredníctvom prednášok a kníh. Od motivácie vyliezť čoraz ťažšie cesty po motiváciu byť čoraz viac spätý s prírodou. Od snahy neplytvať materiálom v stene po snahu zachovať neporušenú krajinu.

Posledná kapitola je o prechode Antarktídy. Vzhľadom k názvu knihy je to netypický výkon, ktorý na prvý pohľad s horolezectvom nemá veľa spoločného. V skutočnosti však najlepší spôsob, ako odovzdať čitateľom to hlavné, čo z textu presakuje postupne stále intenzívnejšie už od prvých riadkov. A preto je možno aj dobre, že na konci knihy nie je obsah - čitateľ akoby bol tak trochu nútený čítať od začiatku do konca bez preskakovania. To je najlepší návod na pochopenie hlavného odkazu tejto knihy, ktorou je životná filozofia Reinholda Messnera.

Rišo Pouš