Scott Jurek a Jenny Jureková: NA SEVER

Pamätáš si, ako si začínal s behaním? Ako bola jednou z tvojich prvých mét desina na miestnych pretekoch? Potom zlepšenie času? Potom polmaratón? Ako sa zdal maratón niečím magickým, vyhradeným len pre vyvolených? Ako sa ti neskôr, po pár absolvovaných a časovo vylepšovaných maratónoch tieto asfaltové roviny už zdali bežné, až nudné? Pritom za maratónmi je niečo ešte magickejšie, s predponou ULTRA. Hej, človek je taký – stále si hľadá nové výzvy. Uspokojiť sa znamená spomaliť, zastať, niekedy dokonca začať cúvať. V živote aj pri behaní.

Ale aké výzvy si ešte môže dávať ultrabežec, ktorý za svoju kariéru dosiahol takmer všetko? Jeden z najlepších v histórii tohto športu, Scott Jurek. Na sklonku svojej kariéry, keď už iskrička ambícií dohasína, ale ešte občas zahorí. Čo je väčšou výzvou ako ultrabeh?

Zdá sa, že aj na slovenskej scéne si ľudia na niekdajšie šialenosti začínajú pomaličky zvykať ako na niečo normálne. Aj keď na etapové ultra si u nás zatiaľ nik (aspoň organizačne) netrúfol, minulý rok vzbudilo pozornosť „Hľadanie ultra“ na viac ako 700-kilometrovej Ceste hrdinov SNP. Veď aj Kilian prebehol za osem dní Pyreneje...

Ale „v Amerike“ je všetko akési väčšie. Tam majú iné mierky. A v míľach! Continental divide trail má takmer 5000 km, Pacific crest trail takmer 4300 km, šialené! Appalachian trail je z tých troch najkratší, má „len“ 3523 km. Je vraj najviac „zaľudnený.“ A ako jediný je určený výhradne pre chodcov. Dokonca až tak, že niektorí z nich nemajú na ňom radi bežcov. Ale prečo niekomu nanucovať svoje videnie sveta?

Takže aj na AT sa veľa behá, niekedy aj na čas, takže aj o AT sa veľa píše, niekedy aj dobre. A táto kniha je presne o behaní na čas, dokonca na rekord. Na prvý pohľad. Čím ďalej však čítaš, tým viac pokus o FKT ustupuje do pozadia. Čo sa tam derie do popredia, to ľahko zistíš sám.  Navyše napísaná je fakt ako výborná detektívka: ako sa tempo behu únavou spomaľuje, dej naopak naberá na obrátkach. A do konca nevieš, kto je vrah.

Vyše 250 strán a 17 kapitol čistého textu (vydala Mladá Fronta v r. 2019) má však len podružnú dokumentárnu hodnotu. Bonusov je tu oveľa viac. Od mapiek jednotlivých úsekov AT až po fotogalériu, v ktorej je aj bez čítania jasne vidieť, že na prvých a posledných fotkách je úplne iný človek. Od najkrajších pocitov z prírody aj z ľudí až po tie najhnusnejšie. Od malých sond do americkej ultrascény po veľké sondy do ľudskej duše.

Ale najmä, vynárajú sa otázky: sú tieto osoby nadľudia, masochisti alebo totálni magori? Kde sú ľudské limity? Ako nepodľahnúť kríze, ktorá netrvá pár hodín, ale pár dní? Prečo je najťažšie pretekať proti sebe samému? Biely obdĺžnik, vypálený navždy v srdci, je len symbolom toho, že pomôcť niekomu dosiahnuť cieľ je možno niečo, čo z nás robí ľudí. Odporúčam!

Rišo Pouš

P.S. Ešte jedna vec, ktorú mi nedá nespomenúť. Prečo je podľa mňa táto kniha pre komunitu dôležitá? Lebo ultra je v móde, tak sa o tejto problematike vyjadruje už hocikto (ako k futbalu v Brazílii). Stačí mať dobrý marketingový plán, kurz kreatívneho písania a kamošov - napríklad novinára a dobrého fotografa. Spraviť peknú, farebnú knižku alebo rozhovor pre čítaný denník, a hneď je CELEBRITA na svete. Nemusela zatiaľ v ultra nič dokázať, laik to nerozozná. Lenže táto kniha je o OSOBNOSTIACH, a to je sakra rozdiel. Pretože ich myšlienky sú autentické, nie odpísané.