Smrť na tatranskej chate

Na tatranskej chate sa stala vražda. Nikto nevedel presne, ako a kde sa to stalo. Už dlhšie kolovali o tejto chate rôzne zvesti a mnohí návštevníci sa tu cítili akosi divne. Pritom všetko fungovalo vzorne, ponuka jedál, ubytovanie, milý personál.

Poručík Ortovox a seržant Chrabrý pomaly fučiac stúpajú Kamzičou dolinou. V batohu nesú erárny fotoaparát, fotia si pre seba tu nádheru. Cesta dolinou bola pre obidvoch nečakanou zmenou služobného rytmu. Intenzívne vnímali kostrbatý kamenný chodník aj mohutne štíty nad hlavami. Keď nastupovali do služby, ani jedného ani vo sne nenapadlo, že raz pôjdu vyšetrovať hodiny pešo po tatranskom divokom chodníku. Chrabrý nikdy netúžil byt policajtom, ťažko niesol všetky tie vtipy a posmešky. Ale keď sa niečo stane, ľudia volajú políciu radi! Vždy sa úprimne tešil, keď sa mu podarilo vyriešiť niečo zamotané. A bol svojím spôsobom aj trochu hrdý, že je súčasťou historického vynálezu polície, ináč by sa tu ľudia vraždili beztrestne naďalej. Ani jeden nebol turista, ale ešte im čo to ostalo z kondičky z prvých služobných rokov, kým postúpili na vyššie úradnícke miesta s vyšším platom aj obsahom tuku okolo pása.

V diaľke sa ozývalo svišťanie svišťov, pripomínalo im to nácvik krízových situácií v akadémii. Krkavec prerezal tichými peruťami riedky vzduch pod skalným masívom. „Ej, kamzíky, kamzíky“, zamyslel sa Ortovox, „len sa pasú, skáču po skalách, sú zákonom chránené, to je život! A my sa tu musíme po kameňoch driapať na nejakú poondiatu chatu.“

Ako malý rád pozeral kriminálne seriály, a vtedy sa v ňom zrodila túžba byť vyšetrovateľom. Najviac si užíval momenty, keď neznámym ľudom pred očami zamával služobným preukazom a nútil ich odpovedať na nepríjemné otázky.

Cestou dobehli starého nosiča, bývalého eštebáka. Za socíku dohliadal a donášal na ľudí z tatranského okolia. Aj tu v lone čistej horskej prírody komunisti tušili prítomnosť triednych nepriateľov. Ignác, materiálne bohate zabezpečený do ďalších generácií, sa ťažkou fyzickou prácou chcel očistiť od bremena minulosti pred sebou aj svojimi bývalými kamarátmi.

Po pár hodinách spotení konečne dorazili na chatu. „Vitajte a nič nepýtajte! Ale nie, páni, čo si dáte?“, veselo zaštebotala Patrícia, pohľadná brigádnička v obtiahnutom značkovom tričku zo západného Slovenska. Medový hlas obalil unavenú dvojicu ako teplá deka, vzduch sa rozvlnil a príjemne vibroval v ušiach príchodzích. Chvíľu trvalo, kým pulzy klesli na normálnu hladinu. „Rada sa pekne obliekam. Záleží nám na tom, aby sa u nás hostia cítili prijemne!"“ Úsmev v zrkadle ju ráno opäť povzbudil, že aj dnes sa bude tešiť chlapskej pozornosti.

Ortovox nestrácal pracovný čas a hneď opáčil: „Čo sa tu dialo? Všimli ste si niečo podozrivé posledne dni, niečo zvláštne?“ Patrícia sa mu pútavo zahľadela cez oči kamsi ďalej: „V noci sa opäť pôjdem kúpať do plesa s tatranskými nymfami.“ Mužov zákona to neprekvapilo, pozreli si v databáze záznamy všetkých pracovníkov chaty. A okrem toho dobre vedeli, že nočné kúpanie je mužským očiam prísne zakázané. Nemáme sa dotýkať cudzích osudov. Niektoré introvertné intelektuálky pri hľadaní svojho šťastia život zaveje aj do 2000 m.n.m. A niekedy ho nájdu aj v náručí zarastených horských zvodcov. Tak to už v živote chodí. „Ej veru, viac takýchto chatárok by tatranské chaty potrebovali! Len niekto musí hore aj tovar vynosiť, konzervy, pivo, múku, cukor, oleje, nie len sa usmievať z okienka na turistov!“

„Niečo na zahriatie, horec, kubánsky biely rum? Či radšej domáci, slovenský um?“ „Sme v službe, čaj bude stačiť. Kde sa to stalo? Potom si pozrieme aj vínnu kartu.“

Na oblohe sa nebadane objavilo par mráčkov. Chrabrý opatrne pristúpil k postave pri veľkom balvane. Nešťastie, úkladná vražda? Len nijaké unáhlené závery, tak ho to učil jeho predchodca - nezaujate všetko detailne pozorovať. Muž mohol mať niečo pod 30, divne skrčený, dotrhaná predná čast nohavíc, na hlave čiapka, aká sa nosila v 90. rokoch. Tu si zrazu všimol, že na ruke boli povrázkom zviazané dva prsty, prostredník a prstenník.

„Fotíš to? Vezmi aj tento detail na ruku“, vraví Ortovoxovi, „otočme ho.“ Telo potom opatrne obrátili tvárou nahor. Vo svojej praxi zažili už všeličo, nebola to prvá ani piata mŕtvola, ktorej sa dotýkali pár hodín po vyhasnutí života. Ortovox ticho ukáže na druhú dlaň, kde boli tiež zviazané dva prsty, tenkou farebnou šnúrkou, akú používajú horolezci. Vánok kdesi spoza Debrecínskeho hrebeňa do doliny nasúval ďalšie oblaky, ako osud, ktorý nebadane vchádza do života. Čas plynul. Dolinou sa niesla vzdialená vrava a smiech, oblačná pena jemne hustla, ako sa vracali z lovu vytešení českí turisti, hrdo nesúc pár pekných kúskov z Labutieho plesa.

V tieni akoby sa niečo pohlo, ale neboli si istí, či je to len odraz alebo nejaké zviera, nikto nič nekomentoval. Dve doliny odtiaľ ticho zahrmelo. Keď všetko dôkladne zaznamenali a pofotili, mlčky kráčali späť na chatu. To už im na vetrovky klopkali jemné kvapky dažďa.

„Páni, tak to vyzerá, že tu budete musieť ostať na noc!“, prehodila si bezstarostne vlasy na druhé plece Patrícia, „tak to už v živote chodí. Nad dvetisíc metrov platia iné zákony“. Chrabrý sa na chvíľu zahľadel na jej pevné bruško, oblý vyšportovaný zadok, spomienka na manželku dole v meste sa jemne zahaľovala hmlou ako štíty naokolo. „Uvidíme, čo prinesie najbližší čas...“. Patrícia... pomaly mu z pamäti vyprchávali naštudované údaje o tejto záhadnej slečne. Keď nebudú môcť dnes dole, pohárik dva si snáď môžu dať, veď to by hádam nikomu nevadilo a možno budú môcť dať večeru voľný priebeh. Tatranské chaty sú už aj na zahraničných webportáloch preslávené bujarými pitkami za splnu Mesiaca. Keď to objavili podnikavci z cestovných agentúr, začali sem na tieto dátumy dovážať bohatých turistov aj za cenu určitých rizík.

Za oknom zadunel hrom. Ticho. Potom ďalší o čosi výraznejšie. Už od nepamäti sa za búrky otvárali tatranské bralá, odkiaľ vychádzal tajomný mních žijúci v jaskyni plnej pokladov. Keď mal dobru náladu, rád pocestného pútnika obdaroval niečím vzácnym, ale ak bol mrzutý, tragédia nastala rýchlo. Čo už, bol to bývalý zbojník, pre ktorého mal ľudský život menšiu cenu než pohár piva. Nikto ho však nikdy nevidel zblízka, vždy len ako akýsi tušený polotieň v diaľke cez hustú tmavú hmlu a to bolo na tej postave desivé. Buuúúmmrrŕŕ..... Ďalšia rana v neurčitom priestore, v tejto alebo úplne inej doline, aj hrdé žulové končiare sa museli prikrčiť. Ale v tom zvuku bol zamiešaný ešte ďalší, úplne iný zvuk neznámeho pôvodu. Všetci v chate si to všimli, ale nepadlo o tom ani slovo. Možno nevedeli, možno nechceli, možno sa aj toho zvuku báli. Možno im ten zvuk pripomenul čosi bolestné, pevne ukryté niekde v hĺbke duše, čo tam malo aj navždy ostať nedotknuté. Chvíľu v jedálni nikto nerozprával, cinkanie príborov prestalo. A potom sa tanec kvapiek po streche rozvášnil do divokých rytmov, ako keď splýva africká a tatranská kultúra.

„Vstávajte pán poručík, búrka prešla, ešte to raz za svetla obzrieme a ideme dole.“ Keď Ortovox nereagoval, Chrabrý ho jemne pomykal za rameno. Nikdy s nim nebol cez noc, netušil akým tvrdým či ľahkým spánkom zvykne zaspať. Myká ním a stále nič, začal byť jemne nervózny. Tlak aj pohyby zintenzívnil, ale stále v medziach kolegiálnej slušnosti. Len na miliokamih mu prebehla mysľou bolestivá myšlienka, ale hneď ju zahnal, že to vôbec nemôže byť tak. Lenže bolo. Ortovox sa nepohol, ani nemohol. Bol mŕtvy.

Roland Lipták